PhDr. Jozef Krško: Cirkev je všemožne zvýhodňovaná, má výhodnejšie podmienky ako ostatní

V závere roka 2012 vyšla kniha PhDr. Jozefa Krška Chcel by byť Boh kresťanom? Autor odkrýva súvislostí vzniku biblických textov a hľadá odpovede na aktuálne témy vnášané v posledných rokoch do slovenskej spoločnosti. Prinášame Vám úryvok z tejto knihy.


Pri prijímaní prvých reštitučných zákonov roku 1993 cirkvi verejne vyhlásili, že po ich prijatí budú spokojné a nič viac žiadať nebudú. Keď skupina poslancov (návrh predkladal Peter Muránsky z KDH) vyšla roku 2002 s iniciatívou ďalších reštitučných zákonov, svätá cirkev sa tvárila prekvapene. Asi takto: A ktože s tým prišiel? To je prekvapenie! Nuž ale keď si to už spoločnosť želá, vyhovieme jej…

Ako pre PRAVDU[1] povedal riaditeľ Biskupského úradu v Banskej Bystrici Jozef Hrtús: „Táto novelizácia nás prekvapila, dokonca ani naše majetkovoprávne oddelenie nevedelo o príprave takého zákona.“ Vzápätí však dodal, že Banskobystrická diecéza využije novú zákonnú možnosť a uplatní niektoré reštitučné nároky. „Zaujímajú nás najmä lesné investičné cesty, ktoré doteraz patrili výlučne štátu,“ spresnil Hrtús. Ako sa ukázalo neskôr, cirkev nakoniec zaujímalo kdečo.

Denník Hospodárske noviny sa na Slovenskom pozemkovom fonde interesoval o výsledky reštitúcií a vo februári 2011 publikoval mimoriadne zaujímavý údaj: V uplynulých šiestich rokoch získali cirkvi – predovšetkým katolícka – od spomínaného fondu pozemky s rozlohou vyše 13-tisíc štvorcových kilometrov.[2] Dodajme, že Slovensko má 49 035 km2 a že cirkvi už nezanedbateľné pozemky vlastnili aj pred reštitúciou. Titulok citovaného článku v denníku Cirkvi patrí asi tretina Slovenska tak ani nemusí byť veľmi nadsadený.[3]

Podľa ústavy má u nás každý právo vlastniť majetok. Ak však získate ukradnutý majetok, polícia vám ho zoberie.

Ako to súvisí s témou?

Cirkev získala väčšinu majetku darovaním, predovšetkým však od hriešnikov, ktorí ho nenadobudli morálnym spôsobom (zákonným podľa vtedajších zákonov možno áno). V minulosti patrilo všetko panovníkovi. Všetko. Krajina, voda, zver i ľudia (či už ako otroci alebo neskôr poddaní). Právne si to zariadil vlastnou rukou a – rukou cirkvi. Panovník držal v ruke meč a korbáč, cirkev mala za úlohu učiť, že to je prirodzené a chce to tak Boh. O pohľade na otrokov sme už hovorili. Neskôr kresťanský klérus vypracoval učenie o trojakom ľude. Jednej časti uložil Boh vládnuť, druhej modliť sa a tretej (poddaným) pracovať na prvé dve skupiny. Ak sa niekto proti tomu staval, staval sa proti Bohu a to nemohlo zostať bez trestu. Kresťanská cirkev si počas stredoveku vybudovala všadeprítomnú sieť na šírenie svojej ideológie a kontrolu jej realizovania. Pavučina kresťanskej moci dosiahla do každej dediny, na každú usadlosť. Panovníci to dobre vedeli, odmeny cirkvi za vykonávanú prácu boli preto štedré. Ak nie – a podmienky boli na to vhodné – cirkev si požitky vedela vynútiť. Keď išlo o jej záujmy, neváhala využiť hocijakú možnosť. Trebárs dať do kliatby neposlušného panovníka i celú krajinu. Takto sa jej podarilo zlomiť napríklad odpor uhorského kráľa Ondreja II., keď neposlúchal a neodstavil židov z hospodárskeho života, ako to žiadala cirkev. V takýchto podmienkach si cirkev v našom priestore voľkala zhruba tisíc rokov. Potom sa okolnosti začali meniť. Najskôr sa spod bezprostredného jarma feudálov (a tým aj cirkvi) uvoľnili ľudia. Neskôr prišli panovníci a ostatní feudáli aj o rozhodujúcu časť nehnuteľností, niekde dokonca o všetky nehnuteľnosti. Prišli teda o takmer všetko a niektorí doslova o všetko (vrátane hlavy). Nie však cirkev. Gro nehnuteľného majetku jej vždy zostalo. Napriek tomu, že jej ho darovali ľudia, o ktorých spoločnosť na istom stupni vývoja usúdila, že títo ľudia nemali právo nakladať s majetkami, že si ich privlastnili silou. Ukradli ich.

Vráťme sa k načrtnutej téme o ukradnutom majetku, prirovnajme vtedajší stav k dnešnému: Ak by dnes človek nieže dostal do daru, ale kúpil napríklad auto od človeka, ktorému nepatrilo, ktorý ho odcudzil, polícia by mu ho zhabala. A ani by sa s ním nebavila. Zopakujme – ani v tom prípade, keď za auto zaplatil. Dokonca – ak by kupujúci vedel, že tovar má nečistý pôvod, ako to vie cirkev – dopustil by sa trestného činu. Buď zatajenia veci, podielnictva, alebo legalizácie príjmu z trestnej činnosti…

Poznámka na okraj: Cirkev nemá so získavaním majetku z pochybných zdrojov problém ani dnes. Stačí sa ísť pozrieť do najznámejšieho katolíckeho domu na Slovensku – Katedrály svätého Martina v Bratislave, kde sa konala napríklad aj slávnostná omša pri príležitosti inaugurácie prezidenta Slovenskej republiky a ktorej zvony nám vo verejno-právnom vysielaní rozhlasu oznamujú nedeľné poludnie už dlhé desaťročia. Sú tam prezentácie podnikateľov, ktorí – povedzme to zaobalene – dodnes v jednom prípade nevysvetlili tunelovanie majetku desaťtisícok klientov nebankových subjektov (Špeciálny súd odsúdil podnikateľa darcu na 12-ročné väzenie, vyšší súd však rozsudok zrušil), alebo v druhom prípade podnikateľ nevysvetlil to, ako prišiel k obrovským štátnym viniciam v Bratislave (keďže o tom nie sú doklady). Tak ako v stredoveku ani v súčasnosti nesmrdia cirkvi žiadne peniaze.

Funguje to (a vždy fungovalo) tak, že čím väčší zloduch a zlodej, tým si je (bol) vnútorne vedomejší potreby, aby sa za neho ktosi prihovoril, pomodlil (veď čo ak to predsa len pomôže…). A tým viac darov cirkvi dával. Katolícka cirkev s tým ráta programovo. V stredoveku na základe vlastných materiálnych potrieb rozšírila učenie o tvrdenie, že z hriechov sa dá vykúpiť peniazmi. A stvorila odpustky. V konečnom dôsledku začala žiť z hriechov veriacich. Nemala záujem im predchádzať. Participovala na nich. Čím viac veriaci hrešili, tým bol príjem do bezodného cirkevného mešca vyšší. Katolícka cirkev sa predajom odpustkov stala asi najväčšou práčkou špinavých peňazí v dejinách ľudstva. Dnes – podobne ako mnohí slovenskí milionári, ktorých úspech sa začal odvíjať od vekslovania pred bratislavským Priorom či od podvodov v rámci kupónovej privatizácie – sa tvári ako ctihodná inštitúcia. Aspoň jeden príklad z histórie. Svojho času (v šestnástom storočí) najväčší majetok v Európe vraj mal Jakub Fugger z Augsburgu. Plne o ňom platí známa múdrosť o mlynárovi, ktorý sa pri práci zamúči. Fuggerovci sa „zapeňažili“. Pri „mletí odpustkov“ pre katolícku cirkev. Po tom, čo si zaviazali pápeža Júliusa II. inými službičkami, stal sa Jakub Fugger organizátorom vyberania odpustkov v celej ríši. Tak ako mlynár „nemôže za to“, že mu múka zo sedliackeho obilia napadá kade-tade poza zákazníkove vrecia, Fuggerovci nemohli za to, ako im pribúdalo peňazí. Komu samozvaný námestník Boha, tomu všetci svätí, v tomto prípade aj z milosti Božej cisár. Jakub sa totiž vedel o zisk podeliť tak s pápežom, ako aj s cisárom. Obaja mu poskytovali ďalšie a ďalšie výhody, on sa im revanšoval a takto to išlo po špirále. Na svoje si však prišla aj centrálna katolícka pokladnica, pápež si všetko nenechal. Okrem toho aj Fuggerovci si museli byť vedomí svojich hriechov, ale o pápežovej čistote a teda o jeho vplyve v nebi, ružové predstavy nemali. Na svoje si preto prišli aj najnižšie cirkevné štruktúry. S povinnosťou (pre niektorých obyvateľov Augsburgu by mal tento záväzok platiť dodnes!) modliť sa za spásu ich nečistých duší…

Katolícka cirkev má v súčasnosti v portfóliu nielen množstvo nehnuteľného majetku, ktorý jej darovali „stredovekí zlodeji“, ale aj taký, ktorý sama získala nemorálne – dnešným chápaním dokonca kriminálnou činnosťou. Napríklad vymysleným obvinením bývalého majiteľa z činnosti proti Bohu a cirkvi a zhabaním majetku (neraz spojeným s popravou nešťastníka). V držbe katolíckej cirkvi je veľa aj takého majetku, ktorý získala prenasledovaním ľudí iného vierovyznania, na Slovensku predovšetkým protestantskej šľachty či cirkvi, ich vyvlastnením, prisvojením si všetkého, čo vlastnili.

Ako v médiách upozornila historička práva Katarína Zavacká,[4] katolícka cirkev v nečestnom nadobúdaní majetkov pokračuje a dokázala na to využiť aj reštitúcie. Do vlastníctva mala získať aj majetky, ktoré predtým iba užívala, nevlastnila ich.

Prinajmenšom z morálneho hľadiska bolo ponechanie majetkov cirkvi – ukradnutého bohatstva – nesprávne, no keď sa to už stalo, podľa kresťanského učenia sa sama cirkev mala majetku vzdať.

Namiesto riešenia historických nespravodlivostí k nim pribúdajú nové nespravodlivosti. Priniesla ich minimálne druhá vlna reštitúcií, násobí ich to, že v mnohých obciach a mestách prechádza veľa majetku neodôvodnene na cirkvi za symbolickú cenu. Štát i samospráva majú jeden meter na cirkev a iný na všetkých ostatných.

Na Slovensku je už zdanené asi všetko okrem cirkví. Lekár, remeselník i umelec musia z každej koruny zaplatiť najmenej dve dane (daň z príjmu a z pridanej hodnoty), platiť by mal aj čašník z prepitného, niektorí politici si lámu hlavu, ako zdaniť prostitútky, ale cirkev je ostrovom daňového raja. Neevidujú sa príspevky do „zvončeka“, podarúnky pri príležitosti krstu, sobáša, každého možného životného medzníka ani pohrebu.

Malý remeselník má problém, ak mu účtovníctvo nesedí o pár korún. Ak používa auto, stačí, aby neviedol správne evidenciu jázd a už sa to vezie: daňový úrad mu o náklady na auto zvýši hospodársky výsledok, tak vznikne neodvedená daň z príjmu, ktorú treba uhradiť aj so sankčnými úrokmi z omeškania… A cirkev? Tá narába s netušenými – ale určite nie malými – sumami, ako sa jej predstaviteľom zachce. Na farách, na biskupských úradoch. Nejde len o dary, ale napríklad aj o prenájmy a podobne.

Naozaj: dary. Nejde len o mätenie pojmov? Katolícki biskupi na Slovensku sa v prvej polovici roku 2011 dohodli, že od 1. júla bude výška milodaru venovaného na slávenie svätej omše päť eur. Nepripomína to cenník (možno dokonca kartelový) za službu?

Prví kresťania sa vedome vyhýbali obetným darom (v úsilí odlíšiť sa od „pohanov“). Povolené, neskôr dokonca vyžadované sa dary stali až neskôr, s príchodom „rímskeho obdobia“. Od desiateho-jedenásteho storočia začala kresťanská cirkev prijímať dary aj v podobe peňazí, ba tie mala najradšej…

V čom je ten čarovný rozdiel, že platbu pohrebnej službe nazývame platbou, ale peniaze farárovi (takisto za pohreb) darom? V dobrovoľnosti? Ale čo potom prepitné čašníkovi, ktorý by mal z neho odviesť daň? Aj tam je len odporúčané od – do (podobne, ako to urobili biskupi), ba na dedine skôr prejde, keď „tringelt“ nedostane krčmár, ako keby „dar“ nemal dostať pán farár.

Úvahy by sme asi mohli uzavrieť konštatovaním, že každý tok smerom k cirkvi je dar. Jednoducho to tak je. Ak sa s tým však stotožníme, problém nám môžu robiť nielen čašníci, ale aj spomínané prostitútky. Aj ony sa pred zdanením bránia tvrdením, že klienti im dávajú zdanené peniaze a že dostávajú „dar“. Nuž ale tu už nejaký rozdiel predsa len musí byť! Alebo ani nie?

Čiastkové informácie o tom, o aké toky pod čiarou účtovníctva cirkvi môže ísť, vyplávajú na povrch iba vtedy, keď sa prevalí nejaký škandál. Tak to bolo aj v prípade, keď sa podvodníci pokúsili z dolárového účtu, ktorým disponoval trnavský arcibiskup Ján Sokol, ukradnúť peniaze. Na účte mali byť prostriedky v hodnote 200 miliónov vtedajších slovenských korún (asi 6,6 milióna eur). Na otázky o pôvode dolárov cirkev neodpovedala. (Podvodníci vylákali údaje o účte predstieraním, že privatizéri naň chcú vložiť pol milióna dolárov – prekvapujúce je už to, že cirkevní činitelia sa o pôvod peňazí, hoci nešlo o päť korún, nezaujímali.) Zrejme s týmto prípadom súvisela kontrola Najvyššieho kontrolného úradu SR na Arcibiskupskom úrade v Trnave roku 2004, o ktorej denník SME (3. decembra 2009) uviedol, že úrad „zistil zásadné porušenia zákona a podozrenia z daňových únikov“ a „kritizoval vedenie účtovníctva, ktoré bolo… >nepresné, neprehľadné<„. Arcibiskupský úrad si však z výčitky ťažkú hlavu nerobil (alebo komusi neprehľadné účtovníctvo vyhovovalo). Nástupca Jána Sokola Róbert Bezák vo februári 2010 o evidencii majetku počas predchodcovho pôsobenia povedal, že s miliónmi korún sa narábalo bez toho, aby boli riadne zaevidované.[5] Pre týždenník .týždeň Bezák spresnil, že nie je zdokladované, ako a na čo minul jeho predchodca 55 miliónov korún (viac ako 1,8 milióna eur). Ako sa ukázalo, štátne orgány nemajú vo vzťahu k cirkvi žiadnu právomoc. Ak sa z mútnych vôd aj čosi vynorí, môžu sa len nečinne prizerať.

Aký je to rozdiel v porovnaní s občianskym životom! Napríklad keď v kvetinárstve v Banskej Bystrici našli kontrolóri v prvom polroku 2012 v kase nezaúčtované euro, ktoré pracovníci získali na obslužnom, kvetinárstvu stanovili pokutu sto eur!

Spoločnosť, ktorá na chod cirkví ročne vynaloží okolo päťdesiat miliónov eur (alebo poldruha miliardy bývalých slovenských korún), nemá ani minimálny prehľad o ich majetku, o výťažkoch z neho či o finančných transferoch (povedzme do Ríma)!

Ešte jedno porovnanie s „prípravou našej budúcnosti v štátnych školách“. Už sme naznačili, že štátne školstvo sa borí s neskutočnými problémami. Bratislavský magistrát (ovládaný KDH) napriek tomu roku 2006 vyrubil stredným i vysokým štátnym školám na území mesta mastné dane z (plesnivých, rozbitých, zatekajúcich) nehnuteľností, zároveň však o polovicu znížil dane za cirkevné stavby, v ktorých sa vykonávajú obrady, a od platenia daní úplne oslobodil zriaďovateľov cirkevných a súkromných materských, základných škôl a ich školských zariadení!

Ďalšia skutočnosť, potvrdzujúca nerovnoprávne postavenie jednotlivých subjektov: katolícka cirkev má medzinárodnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Vatikánom zaručený prístup do verejnoprávnych médií. Takúto možnosť nemá nik iný, nemajú ju ani najvyšší ústavní činitelia Slovenskej republiky! Verejnoprávne médiá, teda Slovenský rozhlas a Slovenská televízia. majú vo vzťahu k štátu akurát povinnosť poskytnúť štátnym orgánom na ich požiadanie bezplatne vysielací čas na odvysielanie dôležitého a neodkladného oznamu alebo výzvy o vyhlásení vojnového stavu, alebo vypovedaní vojny, alebo odvysielanie informácie civilnej ochrany v čase, ktorý by nebezpečenstvo z omeškania znížil na najnižšiu mieru.

Verejnosť si istotne pamätá, aké boli diskusie a aký záporný ohlas malo, keď sa do verejnoprávnych médií natláčali prezidenti alebo predsedovia vlády (Vladimír Mečiar, Ivan Gašparovič a Mikuláš Dzurinda, potom Robert Fico). V médiách sa obšírne diskutovalo, či vystúpenia boli dôležité a neodkladné. Najvyšší predstavitelia Slovenskej republiky – hoci boli demokraticky zvolení – často neuspeli! Resp. neuspeli tak, ako si želali. Je to správne, verejnoprávne médiá by nemali byť hlásnou trúbou vlády (žiadnej). Z pozície postavenia by vo verejnoprávnom médiu nikto nemal mať vyárendovaný žiaden priestor. O to viac sa nám preto prichodí zamyslieť nad druhou stranou tejto nerovnice. Ak vo verejnoprávnych médiách pevný priestor nemajú alebo by nemali mať demokraticky zvolení predstavitelia štátu, ako je potom možné, že ho má cirkev?!

Podľa zákona o vysielaní a retransmisii je základným poslaním vysielateľa utvárať vo vysielaní priestor na pluralitu názorov bez uprednostňovania záujmov len jednej politickej strany, politického hnutia, skupiny alebo časti spoločnosti, alebo náboženského vyznania a viery. Ak teda má verejnoprávne médium „vykolíkovaný“ priestor na duchovný život (v televízii sa útvar zabezpečujúci náboženské vysielanie v čase písania týchto riadkov nazýval Programové centrum duchovného života STV), malo by mať primeraný a pevne stanovený priestor aj pre iných, nielen kresťanských veriacich. Inak sa tieto iné skupiny opodstatnene cítia diskriminované.

(Poznámka Národného Inštitútu Francois Marie Voltaire: Aj Národný Inštitút Francois Marie Voltaire mal by čo povedať v takejto relácií, napr. o tom, že aj svetskí humanisti môžu mať národné a vlastenecké cítenie, že nie je to výsada len časti veriacich. Inštitút by rád verejnosti prostredníctvom takejto relácie priblížil stanoviská a skúsenosti prispievajúcich k šíreniu humanizmu, ako prostriedku národného, sociálneho a kultúrneho pokroku, atď, atď.)

Programové centrum duchovného života v STV (a obdobu v Slovenskom rozhlase) by mal viesť človek nad vecou, ktorý by koordinoval priestor pre jednotlivé skupiny. Alebo má na Slovensku na „duchovný život“ monopol iba katolícka cirkev?

Svätá cirkev navyše – zdá sa – nikdy nevie, kedy má dosť. V porušovaní písaných i nepísaných pravidiel chce ísť ešte ďalej. Usiluje sa (pozri napríklad Pastoračný a evanjelizačný plán katolíckej cirkvi na Slovensku 2001 – 2006[6]) rozšíriť svoje mimoriadne postavenie v médiách. Okrem legitímnych požiadaviek chce presadiť aj menej prípustné, až úplne neprípustné požiadavky.

Pomerne otvorene si naplánovala dostať sa pod kožu médií, čo je v rozpore s ich nezávislosťou. Nezávislosťou garantovanou vo všetkých novinárskych kódexoch, redakčných štatútoch, ba aj v zákonoch o verejnoprávnych médiách. Napríklad štát si sám zakázal podliezať latku morálnej úrovne súčasnej euroatlantickej civilizácie a Slovenskej informačnej službe s cieľom zabrániť jej, aby aktívne ovplyvňovala verejnú mienku, zákonom uložil: „Osobou konajúcou v prospech informačnej služby nesmie byť… vydavateľ periodickej tlače, prevádzkovateľ iného hromadného informačného prostriedku, šéfredaktor, redaktor, moderátor, zamestnanec alebo spolupracovník periodickej tlače alebo iného hromadného informačného prostriedku.“

Katolícka cirkev nemá v tomto smere žiadne morálne zábrany. V prvom rade si dáva za cieľ získať vplyv, ovládnuť verejnoprávne médiá (oficiálne nezávislé). Usiluje sa o to od novembra 1989, keď – ako spomína Fedor Gál – arcibiskup Sokol si začal privlastňovať právo hovoriť do toho, kto bude riaditeľom televízie. Konferencia biskupov si neskôr naplánovala „kvalitne personálne obsadiť Odbornú redakciu náboženského vysielania SRo a Programové centrum duchovného života STV“ (zásahy do personálneho obsadenia nezávislej inštitúcie?) či dosiahnuť „šírenie kresťanských myšlienok a programov s duchovným zameraním do práce iných redakcií v STV a SRo“. Ako? „Najmä cez styčné osoby s pozitívnym vzťahom k Cirkvi.“ Samozrejme, medze pri prenikaní do súkromných médií sa nekladú. Práve naopak, úloha znie: „zabezpečiť… kontakt TK KBS na všetky vplyvné svetské médiá“.

Cirkev si v spomínanom dokumente vytýčila aj cieľ „nájsť spôsob na oficiálny vplyv KBS pri menovaní šéfov“ náboženských redakcií v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii. Chce oficiálne rozhodovať vnútri verejnoprávnej inštitúcie, žijúcej z koncesionárskych poplatkov! Hoci – podľa formulácie cieľa – je zrejmé, že neoficiálny vplyv na vymenúvanie redaktorov a šéfov útvarov verejnoprávnych médií už katolícka cirkev má… Ešte výrečnejšie ako toto prerieknutie sa o tom svedčí vývoj vysielania oboch verejnoprávnych subjektov v poslednom čase. Zaregistrovať to môže aj nepravidelný poslucháč verejnoprávneho Slovenského rozhlasu. Kým pred pár rokmi istý moderátor pretláčanie katolíckeho učenia do vysielania ešte pomerne dômyselne maskoval (napríklad farár sa do priameho vysielania prihlásil ako náhodný poslucháč a až v rámci rozhovoru sa ukázalo, že s moderátorom majú dlhodobejší vzťah), neskôr si s tým starosti nerobil… Takmer ani nebolo dňa, v ktorom by sa mu tému nepodarilo nastoliť. Keď už nie inakšie, využíva sa skutočnosť, že katolícka cirkev má každý deň zasvätený niektorému svätému. Každý deň sa preto dá hovoriť to isté, a predsa zakaždým iné. Raz o patrónovi vedcov, druhý raz o patrónovi vojakov, spevákov atď., vždy však dostávať do povedomia poslucháčov učenie cirkvi. Čo na tom, že niektorí svätí ani neexistovali (a o väčšine objektívne nevieme takmer nič)?

Keď už je reč o svätých: roku 2011 mal Slovenský rozhlas (Rádio Slovensko) na Sviatok Všetkých svätých celý deň takmer monotematické vysielanie (ešteže sú aj správy o počasí…). Svätých vrátane tých vymyslených popretriasali zo všetkých strán. Nasledujúci deň po spomínanom vyčerpávajúcom maratóne – na Pamiatku zosnulých – keď už, možno na prekvapenie redaktorov verejnoprávnej inštitúcie, blízkych zosnulých majú aj ateisti a ďalší nekatolíci, sa tendencia ovládnutia Slovenského rozhlasu potvrdila. Svoje filozofické úvahy na tému života a smrti v rozsiahlom príspevku rozvíjal – kto iný? – znova katolícky kňaz. A aby toho nebolo málo, presne o tri týždne po Sviatku Všetkých svätých bolo celé rozhlasové Dobré ráno inšpirované svätou Cecíliou, patrónkou spevákov, ktorú tiež zrodilo iba viacero nepravdepodobných legiend… Zrejme druhá najvýznamnejšia udalosť roku 2012 podľa verejnoprávneho Slovenského rozhlasu? (Najvýznamnejšou sa podľa častosti vysielania v prvom polroku 2012 ukazovalo blížiace sa výročie samostatnosti Slovenskej republiky.) Štyridsaťdňová pôstna príprava na Veľkú noc. Máločomu sa rozhlas venoval s takou vehemenciou. Poslucháčom pôstne obdobie a jeho smerovanie k veľkonočnému vyvrcholeniu dennodenne (!) popri iných reláciách pripomínal superseriál Príbehy slovenských krížových ciest a stále sa opakujúce upútavky naň… A to sú len náhodne začuté veci (len tie najneprepočuteľnejšie), nie systematický monitoring…

Ukazuje sa, že plány KBS vo verejnoprávnom rozhlase sa postupne realizujú.

V novembri spomínaného roku 2011 médiá zistili, že Vojenské obranné spravodajstvo odpočúvalo redaktorov denníka a riaditeľa televízie. Predseda KDH, politického predvoja katolíckej cirkvi, Ján Figeľ sa k tomu vyjadril: „Ak sa potvrdí podozrenie, že spravodajské služby boli zneužité, tak je to škandál, aký Slovensko v tejto oblasti nemalo od čias Vladimíra Mečiara.“ Pre iné médium: „Musí sa vyvodiť zodpovednosť nielen trestnoprávna, ale aj politická.“

Prípad mal pokračovanie. V rámci aféry okolo odpočúvaní sa ukázalo, že politik na redaktorku denníka tlačil, čo má publikovať. Nový rozmer prípadu ponúkol možnosť porovnávať na jednej strane organizovanie odpočúvania (ktoré jednoznačne odsúdil aj Ján Figeľ) a na druhej strane nebezpečenstvo vyplývajúce pre demokraciu z manipulovania redakčného obsahu (o ktoré sa usilujú aj katolícki biskupi). V ankete Hospodárskych novín obe nebezpečenstvá porovnal šéfredaktor týždenníka Plus 7 dní Miloš Luknár, v tom čase asi služobne najstarší šéfredaktor celoslovenského média. Na otázku Ako hodnotíte posledný prípad diktovania obsahu novín politikom? odpovedal: „Je to nechutná prostitúcia a z môjho pohľadu je takéto konanie dokonca oveľa zásadnejším útokom na demokraciu ako odpočúvanie povolené sudcom.“

Samozrejme, konferencia katolíckych biskupov si toho do plánu v súvislosti s médiami dala viac. Napríklad v duchu už spomínaného umenia plniť svoje ciele za peniaze iných, v ktorom vyniká, si zaumienila prehodiť náklady na vlastné médiá na bedrá všetkých platcov daní („zakomponovať do čiastkových zmlúv medzi Svätou stolicou a SR právo na vlastné médiá a povinnosť štátu podpory…“).

Keď harvardský profesor Samuel Huntington, jeden z popredných amerických politológov, analyzoval dejiny ľudstva v diele Stret civilizácií s podtitulom Boj kultúr a zmena svetového poriadku („Jedna z najdôležitejších kníh od konca studenej vojny,“ zhodnotil ju Henry A. Kissinger), dotkol sa aj ovplyvňovania médií zo strany Vatikánu a jeho podielu na rozpade Juhoslávie: „Bonnská vláda sa dostala pod tlak nemeckej katolíckej hierarchie, koaličného partnera – bavorskej CSU, novín Frankfurter Allgemeine Zeitung a ďalších médií. Kľúčovú úlohu pri utváraní nemeckej verejnej mienky zohrali predovšetkým bavorské médiá. Flora Lewisová píše: >Keď vojna (so Srbmi) prepukla v plnom rozsahu, spracovávala televízne správy pre celé Nemecko bavorská televízia, ktorá je veľmi úzko spojená so značne konzervatívnou bavorskou vládou a so silnou katolíckou cirkvou v Bavorsku, ktorú zase spájajú putá s katolíckou cirkvou v Chorvátsku. Spravodajstvo bolo veľmi jednostranné.<… >Uznanie Chorvátska Nemeckom nepresadila vláda, ale si ho vynútila verejná mienka.<… Ústrednú rolu zohral takisto Vatikán – pápež totiž vyhlásil Chorvátsko za >výbrežie (západného) kresťanstva< a vyvíjal snahu, aby tieto dva štáty (spolu so Slovinskom – pozn. autora) boli diplomaticky uznané ešte predtým, ako tak urobila Európska únia. Vatikán tak vstúpil do konfliktu, čo malo konzekvencie v roku 1994, keď pápež plánoval návštevu troch bývalých juhoslovanských republík. Odpor srbskej pravoslávnej cirkvi zabránil jeho návšteve Belehradu… išiel však aspoň do Záhrebu, kde ocenil kardinála Alojzija Stepinaca, ktorý bol počas druhej svetovej vojny v spojení s chorvátskym fašistickým režimom, prenasledujúcim a vraždiacim Srbov, Rómov a Židov…

Len čo Chorvátsko získalo nezávislosť, začalo zvyšovať vojenskú silu, a to napriek embargu na zbrane, uvalenému OSN na všetky bývalé juhoslovanské republiky v septembri 1991. Zbrane do Chorvátska prichádzali z európskych katolíckych krajín… rovnako ako z krajín latinskoamerických… V roku 1991, keď konflikt vrcholil, sa iba export španielskych zbraní, údajne >do značnej miery kontrolovaný združením Opus Dei<, za veľmi krátke časové obdobie zvýšil šesťkrát, pričom väčšina týchto zbraní smerovala pravdepodobne do Ľubľany alebo Záhrebu… k chorvátskym obranným silám sa pripojili stovky, možno tisíce dobrovoľníkov z … katolíckych krajín…“ [7]

Dodajme iba, že médiá pod vplyvom Vatikánu mlčali, keď vyzbrojená chorvátska armáda tvrdo zaútočila na krajinských Srbov, ktorí tam žili stáročia, a státisíce ich vyhnala do exilu.

Poznámky:

[1] Denník PRAVDA, 25. februára 2002

[2] http://hnonline.sk/slovensko/c1-50801320-cirkvi-patri-asi-tretina-krajiny

[3] Verejnosť prehliada skutočnosť, že v prípade vlastníctva katolíckej cirkvi nejde o majetok občanov Slovenska, ktorých občas stretávame na ulici s modlitebnými knižkami v ruke, ale v konečnom dôsledku ide o majetok cudzej absolutistickej monarchie (poslednej na svete) a teokratickej mocnosti (jedinej v Európe).

[4] Napríklad týždenník Plus 7 dní, ročník XX., číslo 25, 16. júna 2011

[5] Denník SME, 13. februára 2010

[6] Trebárs na www.kbs.sk/?cid=1117735904

[7] Huntington, Samuel P., Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu, Rybka Publisher, Praha, 2001, 447 s., s. 343-4

PhDr. Jozef Krško vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Štúdium skončil roku 1978. Do roku 1989 pracoval na ekonomickom oddelení denníka PRAVDA, od roku 1990 ako zástupca jej šéfredaktora, od roku 1992 zároveň ako predseda Predstavenstva akciovej spoločnosti PEREX, ktorá denník vydávala. Roku 1993 založil reklamnú agentúru, v ktorej pracoval. Popri práci v oblasti reklamy sa podieľal na riadení viacerých podnikov.

Příspěvek byl publikován v rubrice Články a jeho autorem je Admin. Můžete si jeho odkaz uložit mezi své oblíbené záložky nebo ho sdílet s přáteli.

3 comments on “PhDr. Jozef Krško: Cirkev je všemožne zvýhodňovaná, má výhodnejšie podmienky ako ostatní

  1. Vyměnit vládu těch, kteří blbnou hlavy žákům ve školách, studentům a už i věřícím spoluobčanům, jen aby se udrželi co nejdéle u svých koryt, která jim jak tupé ovce plníme a plníme.

  2. Dobrá názorová retroaktivita, doporučuji rovněž publicistiku Lenky Procházkové
    v internet.deníku Britské Listy . vydavatel prof. Jan Čulík .

  3. Chybí mi zde komentář martino frone. Ale asi se sem nepročetl. Nebo je to pro něj moc dlouhé čtení.